„Boli v tom kraji na poli pastieri, ktorí v noci strážili svoje stáda,“ (L 2,8). Prostým pastierom oviec Boh zjavil, čo ešte svet nevidel: príchod toho, ktorý sám seba nazve pastierom. (D. Rops).
Praotcovia Izraela Abrahám, Jakub a jeho synovia boli pastiermi. Palestína a jej okolie poskytovali pre pastvu veľmi dobré podmienky; Jób mal 7 000 oviec. Pretože s ročným obdobím sa menili aj miesta pasenia, pastieri žili ako nomádi v stanoch, aby mohli nájsť vhodné miesta pre pastvu.
Bohatí majitelia ovčínov bývali v mestách alebo na vidieku. O ich stáda sa starali najatí pastieri, alebo aj členovia rodiny. Pastier bol zodpovedný majiteľovi za stav oviec. Nosil zvláštny plášť z ovčej kože, ktorým sa chránil pred nepriaznivým počasím. Okrem plášťa mal brašnu, do ktorej si vkladal potravu, prak a pastiersku palicu či berlu, na jednom konci zahnutú, aby mohol ňou viesť stádo alebo vyťahovať zatúlané ovce, ktoré spadli do roklín, a neposlušné trestať. Pastier bol predovšetkým strážcom každej jednotlivej ovce; ovciam dával aj mená. Aj keď prenocovalo niekoľko stád v jednom ovčinci, poznala každá ovca hlas svojho pastiera. Keď ovce počuli jeho hlas, išli za ním na pastvisko. Večer rozptýlené ovce vyhľadal a zhromaždil do ovčína. Jeho pomocníkom bol vždy pes. Zvláštnou úlohou bolo počítanie oviec.
V noci sa pastier uložil na spánok do dverí ovčína, aby bol pripravený chrániť ovce pred dravými zvieratami alebo lupičmi. Pri pastvinách sa preto stavali strážne veže. Pastier musel byť aj vodcom oviec – ovce sa nemôžu poháňať, musia sa viesť. Vždy kráčal pred stádom, kým ovce nepriviedol na vhodné pastvisko.
Staral sa aj o zdravie oviec a bol doslovne ich živiteľom. Ovca si totiž nevie sama vyhľadať potravu ani vodu. Dobrý pastier mal rád svoje stádo, a preto ochotne znášal tvrdosť a odlúčenosť pastierskeho života.
V Izraeli sa pastier stal symbolom najvyšších Božích služobníkov. Mojžiš je tak nazývaný, Jozue bol tiež pastierom ľudu. Aj kňaz, rovnako ako prorok.
Dokonca aj sám Boh je nazývaný pastierom, ktorý prinesie ľudu spásu.
Aj Mesiáša si Izraeliti predstavovali ako pastiera. Keď proroci kritizovali nehodných kráľov, porovnávali ich s Pastierom, ktorého prisľúbil Boh. Na toto očakávanie nadviazal Ježiš, keď sa sám nazýva dobrým pastierom, ktorý jediný mal právo nazývať sa pastierom. Myslí tu na odpudzujúci príklad tých, ktorí sa považovali za pastieri ľudu. V ranej cirkvi sa chápalo poslanie Ježiša Krista ako pastiera. Viera v dobrého Pastiera sa stala stručným vyznaním viery tejto cirkvi.
Štefan Šrobár
(Adolf Novotný, Biblický slovník, Praha, Kalich 1956, s. 596-597).
